Pred 30-imi rokmi sa zrútil komunistami spravovaný a ospevovaný socialistický režim v bývalom Československu. Mal som vtedy po tridsiatke. Prežíval som jednu zo zlomových udalostí dejín Slovenska, ktorá skôr či neskôr výrazne zasiahla všetkých. Nechcem a ani neviem napísať kvalitnú kritickú analýzu tých udalostí. Dám pár svojich pohľadov.
Predovšetkým: Pokrytectvo je už v názve. Nežná revolúcia je oxymoron – logický nezmysel. Revolúciou zvrhávam niekoho, kto je pri moci a robím to proti jeho vôli. Nežnosť pri zabíjaní králikov? Nevkusné, absurdita na kvadrát. Tak ako nemôžem nežne zobrať malému decku rožok, pokiaľ ono ho ešte stále chce.
Veci boli dohodnuté, komunisti pochopili, že tento boj sa už nedá ďalej viesť a treba moc odovzdať s minimálnymi újmami. Stalo sa. Ľudové milície čučali, herci a disidenti moralizovali o dušu, študent Šmíd hral zabitého. Teátro pre blbých ako vyšité. Policajt mláti obuškom demonštranta, videl som ten rovnaký záber asi 89 krát.
Na námestia chodili desaťtisíce ľudí omámení novými nádejami na lepší život, ľudovo povedané na dlhú klobásu a krátku kázeň. Ja medzi nimi, skôr zo zvedavosti ako s vierou. Ivan Hoffman cukruje Sľúbili sme si lásku, jedna z Vášáryových hysterícky kvíli Láááska, láááska, láááska, Kňažko veľkolepým basom Vytvára koridory, ľudia robia peňažné zbierky na mieste. SNP-čko je v tranze. Hlavne sa všetci boja násilia. Štepka sa prekecne, takmer kazí hru, že Nie k lopatám, ale lopatami na nich. Typický kecavý inteligent, bonmot v každej situácii. Dav stŕpne. Len nie násilie, my sa chceme iba milovaním oslobodiť od neslobody. Žiadne NATO, žiadni nezamestnaní, ani žobráci, my vylepšujeme režim, slobodné voľby, žiadni nenažraní oligarchovia, sloboda a spravodlivosť! Všetci nekomunisti takí dobrí a slušní – ten morálny kŕč a gýč nemohol vydržať a chvalabohu ani nevydržal.
Teraz po rokoch sa mi otvorili oči. Žlté revolúcie, slniečkárske námestia, Slušné Slovensko. Zase sa teatrálne moralizuje, zase sa bojuje o moc prostredníctvom komparzu. Vždy sa nájdu tí, ktorí ťažko chápu a ľahko veria. Plné kostoly, plné námestia, bláznivé nádeje. A pričinliví moderátori k tomu.
Tak ako jedni potrebujú veriť, iní stále potrebujú bojovať. Padli zlí komunisti a štbáci, nastala hryzba zlého Mečiara. Odišiel Vladko, prekážkou nášho šťastia sa stáva hranol a opilec Fico. Je to stále rovnaké, v mene skupinových záujmov sa vyťahuje morálka a tá rozdúcha u jednoduchých opak morálky nenávisť. Boj za viac čohokoľvek je pre nenásytných zmysel života. Perpetuum mobile, nebojuj debile! Malú dušu poznávam podľa absencie vďačnosti. Komunisti, Mečiar, Fico. Nič dobrého nedali? No, zbohom hlava dubová!
Socializmus bol pozitívny pokus o sociálnu rovnosť. Nevydržal ekonomickú súťaž s kapitalizmom. Kolektivizmus vyžaduje cielenú výchovu a ideológiu. V ľuďoch je evolučne kódované sebectvo, prelomiť ho je možné, ale iba v izolovaných podmienkach. Nemožno vychovávať socialistické mníšky ku službe spoločenstvu, keď cez hranicu pozorujú vyčačkaný individualistický bordel v plnej prevádzke.
Životy mojich rovesníkov vrátane mňa sa stali účasťou na eufórii roka 1989 a nasledujúceho obdobia plnšie a bohatšie. Zažili sme takzvanú totalitu s jej utópiou sociálnej rovnosti a spravodlivosti, teraz zažívame vytriezvenú demokraciu s jej slobodne riadenými voľbami a netlmeným politickým štekotom. Vlastníme veľa zážitkového materiálu k získaniu nadhľadu, plastického videnia a priblíženiu sa pravde. Ako s tým naložíme, je na každom z nás.
P.S. Nežná aj inšpirovala. Tesne po revolúcii požiadala moja manželka a matka našich detí o rozvod. Ju Ivan Hoffman nezblbol a promptne sa oslobodila na môj úkor. Ach, jaj.